STALO SA-NESTALO SA #34: DOKTORÁT, VÝLETY PO SLOVENSKU, ŽIVOT A ČO JE EŠTE U MŇA NOVÉ?

 Ahojte :)

Tak takýto pohodový článok tu nebol už nejakú dobu. Konkrétne skoro rok. Ale teda môj život nestál, prebiehal ďalej a ja som sa asi z diaľky iba pozerala ako rýchlo beží. Snažila som sa ho užiť. Snažila som sa neprepásť šance, ktoré dostávam. Snažila som bojovať za seba, za priateľov, za rodinu. Snažila som sa byť vďačná, pozerať na život s nadhľadom, snažila som sa žiť to tak ako viem. Snažila som sa veľa cestovať. Snažila som sa užiť si každú jednu minútu, aj keď niekedy to bolo náročné... asi aj je stále. Ale nevzdávam to... nevzdávam to, lebo opakovanie tohto momentu nikdy nebude. Nič sa nebude opakovať. Nikdy... 

CESTOVALA SOM, CESTOVALA SOM A CESTOVALA SOM... 

              

 

DOKONČILA SOM VYSOKÚ ŠKOLU! 

Ďalšou mojou novinkou je dokončená vysoká škola. To ste tu už čítali. Áno. Teraz som dokončila doktorát a som vlastne "doktor filozofie - PhDr.". Poviem vám, že to bola makačka. Ale stálo to za to. Chcela som to na tej ceste niekoľkokrát vzdať? Áno chcela. Ale som rada, že som mala podporujúcu rodinu a priateľov, s ktorými som to zvládla. Ďakujem... 

Nikdy som nebola ten, kto vravel, že bude mať vysoké školy. Pamätám si ako som v maturitnom ročníku sedela na zemi v telocvični a triedny sa nás pýtal, kde chceme ísť na vysokú školu. Robil také to overovanie, čo prebiehalo u nás každý mesiac. A ja som mu vravela, že nikde. Vždy sa ma pýtal či naozaj nechcem nikde poslať prihlášku. Snažil sa ma motivovať. Ale keďže som bola na škole, ktorá má skôr deptala a ťahala dole (bez ohľadu na nejakých skvelých učiteľov, ktorým dodnes ďakujem za pomoc a podporu), tak som odpisovala takto svoju budúcnosť, lebo som nemala istotu. Nemala som istotu, že zvládnem maturitu, skúšku dospelosti. Nikto ma vtedy v škole nepodporil, nikto mi neveril. Nechali ma, aby som sa prebojovala tam sama. 

A s odstupom času im ďakujem. Ďakujem, lebo môžem povedať, že som to zvládla sama. A dnes mám doktorát. Po maturite som išla si užívať prázdniny. nikto nič netušil o vysokej škole. Na konci augusta som si povedala, že okey, ja to skúsim. A zobrali ma. Dnes robím to, čo ma baví. Pomáham ľuďom. Pomáham deťom, na ktorých sa iní vykašľali. Bojujem za nich v školách, v rodinách a ponúkam im pomocnú ruku, aby dokázali žiť a verili si. Lebo síce majú ťažké osudy, ale oni na to majú a zvládnu to. Pomáham bojovať niekomu, kto už iných nemá. Ak mi to teda dovolia... 

Takže doktorát alebo teda vysoká škola nebola pre mňa boj za doktorátom a mať titul pred menom. Bolo to o dokázaní sebe samej, že to zvládnem. Že to zvládnem sama, bez iných ľudí. Sama bez stredoškolských pedagógov. Že to zvládnem, aj keď mi nikto neverí. Bolo to o mne. Nie o titule. A vďaka tým skúsenostiam, dnes môžem lepšie rozumieť mojim klientom. Ďakujem. 

                     

KDE PRACUJEM? 

Tu sa dostávame k tomu, že kde vlastne pracujem. Som sociálny pracovník a pracujem v terénnej časti. Takže navštevujem rodiny, ktoré majú mierne problémy alebo aj veľké problémy. Hocijaké. Môže sa jednať o školské problémy, rodinné, vzťahové či finančné. 

Na prvý pohľad sa to môže zdať ako ťažká práca. Asi aj je. Ale mňa to baví, takže chodím do práce s úsmevom a s tým, že chcem. A som rada. Inak, k tomuto miestu sa tiež stala "story". 

Počas mojej vysokej školy som denne chodila okolo detského domova. Vždy som si predstavovala ako tam robím a každému som vravela, že tam budem robiť. Nevedela som čo, nevedela som nič. Ale vedela som, že tam budem robiť. Dokonca učiteľom som vravela, že ja sa sústredím na detských klientov, že učivá o iných skupinách ľudí ma nezaujímajú, lebo to nebudem potrebovať. A roky plynuli, ja som postupne aj na to zabudla, lebo tam neskôr už nebol detský domov, ale dom dôchodcov. 

A potom si posielam žiadosti do zamestnania. Na školy. Do domovov dôchodcov. Všade. Chcela som pracovať v odbore, takže som posielala všade. A poslala som aj do centra pre deti a rodiny. Po čase mi odpísali, zaslala som ďalšie dokumenty a pri pozeraní si ich webu som zbadala niečo, čomu som nevedela uveriť. Neverila som svojim očiam. Toto miesto bolo presťahovaný detský domov, o ktorom som každému hovorila, že tam budem robiť. Brala som to ako znamenie a iné práce som odmietla. Išla som tam a som tu teda zamestnaná už viac ako 2 roky... tomu hovorím ja osud. Okrem toho som sem stiahla aj môjho najlepšieho kamaráta, takže si žijeme "bff life". 

                      

A ČO ŽIVOT AKO TAKÝ? 

Boli dni, kedy som mala pocit, že ma život celkom skúšal. Teda za ten rok. Dostala som sa do situácií, ktoré mi neboli vôbec príjemné a boli pre mňa naozaj náročné. Vyžiadalo si to aj veľa stresu, ale teda to sa chvalabohu zažehnalo a všetko je na správnej ceste. 

Ale veľa som sa aj naučila. Naučila som sa práve v tých náročných chvíľach bojovať. Bojovať za seba. Zistila som, kto som. Aká som a čo od života chcem. Zistila som, kde je približne moje miesto, minimálne na najbližšiu budúcnosť. Zistila som, čo ma robí šťastnou a čo v živote ma upokojuje. Čo som prežila, ma posilnilo. 

Ale nebolo to iba nepríjemné. Darmo sa nehovorí, že život je ako horská dráha. Zažila som skvelé dni, týždne a mesiace, ktoré stáli za to. Veľa výletov, veľa káv či veľa vína. Veľa zážitkov a veľa úsmevov. Ďakujem za takéto miesta, za takéto dni a ľudí. Som vďačná. Lebo síce život je niekedy stresujúci, no vždy je aj plný radosti a spokojnosti. Ďakujem. 

Okrem toho som začala aktívne sa hýbať. Hýbať štýlom, ktorý ma baví a žiadne diéty. Snažím sa aktuálne nájsť životný štýl, ktorý mi bude vyhovovať a bude prospešný aj pre moje zdravie. Zatiaľ mi to ide a zamilovala som si zumbu. Ja som ju praktizovala už ako mladšia, no prestala som. Neviem prečo. Teraz síce doma, ale pokračujem. A je to zábava. 

Taktiež som prestala túžiť po veciach či ľuďoch, ktorých viem, že neovplyvním. Mrzelo ma to a deptalo. Teraz som tu a som vďačná za seba. Žijem sama so sebou a viem, že tú budúcnosť si postavím na nohy a nepotrebujem do toho niekoho ďalšieho. Zatiaľ nie. Uvidíme čo nám osud prinesie.  

                 

                 

Minule som sa zamýšľala nad vecami a svojimi priateľmi. Alebo priateľmi celkovo. Ako je zaujímavé to, že ľudia prídu, odídu a sem-tam teda sa aj zdržia. Kto sa zdrží a kto nie. Ako ťažko je niekoho odhadnúť vopred. Ako ťažko je niekomu venovať čas a potom len tak o toho človeka prísť. Aj keď, to znie takto majetnícky. Nie som majetnícka. Dávam ľuďom slobodu. Slobodu výberu. Ale napriek tomu to potom zamrzí. Lebo neviem ako vy, ale ja idem buď na 100% alebo na 0%... nič medzi tým. Mám to tak vo všetkom. 

           

BLACK FRIDAY 2022 

Aktuálne na eshopoch nájdete rôzne Black Friday zľavy. Napríklad aj notino Black Friday. Okrem skvelých vôni môžete zakúpiť super vianočné darčeky prostredníctvom priamo kozmetiky od rôznych značiek (majú tam naozaj bohatý výber) alebo aj darčekový poukaz. Okrem toho máte na eshope niečo aj vône do domácnosti. Naozaj je z čoho vyberať. Ak by ste nevedeli niečo vybrať, pozrite predošlý článok, kde dala zopár tipov. Ja s eshopom spolupracujem, no radím vám to naozaj zo srdca. Minimálne pozrite aj svoje obľúbené iné eshopy, teraz je obdobie týchto zliav. 

Dúfam, že sa vám dnešný článok páčil a po niekoľkých mesiacov sa opäť vrátil na blog. Možno ma takto lepšie spoznáte a je to také moje zapisovanie si myšlienok. A myšlienka na záver? Buďte vďační. Vďační za život. Za lásku. Za zdravie. Za sny a túžby. Za rodinu či priateľov. Ale aj iba za tú kávu s kamarátkou čo máte ako terapiu. Buďte vďační a uvidíte ako sa vám život zmení. Do komentára mi napíšte či ste vďační a za čo ste vďační? Teším sa na vaše komentáre... 

xoxo

Aďka