Ahojte :)
Dva mesiace. Toľko mi trvalo, kým som napísala tento druhý článok. Ono, nič také sa nedialo, takže bolo celkom náročné aj niečo takéto písať. Navyše, moje výlety mali špeciálne články, takže na čo vám budem dávať rovnaké fotky dvakrát? Stratilo to význam, takže som čakala, kým príde tá správna chvíľa. A ona prišla. Práve dnes. Teraz. Keď sedím v izbe, vonku fúka strašný vietor a mne sa nič nechce. Mám takú zvláštnu náladu, že telo tu je, ale duša akoby nie. Som úplne inde s mysľou z tohto sveta. Si prídem akoby som potrebovala odbornú pomoc, keď to spätne čítam. Ale je to tak. Tak sa cítim. V poslednom diely som vám písala o koncertoch, potom tam bolo aj také moje "úvahové" okienko. To som asi ja. Sa rozpíšem o svojich myšlienkach, tam kde nemusím. Ale tak v podstate aj o tom je tento článok. Takže poďme na to!
Asi najväčšou zmenou si prešiel môj výzor. Teda moje vlasy. Áno, mám ofinu. Ja som ofinu mala, keď som bola mladšia a nejako som ju aj vždy chcela. ALE. Bolo tam veľké ale. Čo povedia ľudia? Je to veľká zmena.. ešte ďalšie tri roky budem čakať, kým mi dorastie. Bude sa mi to hodiť? Nebudú mi to ľudia kritizovať? A samé ďalšie otázky v typu čo ostatní. Ja som úplne zabudla, čo chcem ja. A nechala som sa tým ovládať. Ono... ešte začiatkom tohto roka som mala komplex, že mám veľké čelo. Vo svete, kde sa všetci točia okolo selflove a podobne som zostala úplne zamotaná. Nikto mi nikdy nepovedal, že mám veľké čelo. Sama som na to prišla, keď som sa pozrela do zrkadla. Áno, hovorili mi kamaráti, že je to blbosť, že som pekná a bla bla bla. V tom momente bolo pre mňa bla bla bla. Ja som mala pred očami iba svoje veľké čelo. Ak šibnutá. Vedela som, že na žiadnu operáciu alebo čo nepôjdem - zas tak som to nechcela hrotiť. Ale chcela som niečo spraviť a teda mi bolo jasné, že jediným spôsobom je to "zakryť". V tom čase som si česala vlasy na jednu stranu, takže... nevedela som si seba predstaviť v ofine. A tak som to odkladala, ale čoraz dlhšie som to odkladala, tak som aj viac chcela, lebo som chcela zmeniť seba. Chcela som to zmeniť, lebo som sa cítila ja zle. Nebolo to pre iných, ale pre mňa. A zrazu, keď som to mala spraviť - boli všetci a ja nikde. Jedného dňa som sa na to odhodlala. V ten deň som si čítala citát, že niekedy stačí zmeniť vlasy, opustiť prácu alebo jednoducho spraviť prvý krok. A je to pravda. Ja som to zobrala doslova. Išla som do kúpeľne a spravila prvý strih. Ono... človek potom musí už pokračovať. Teraz mi všetci hovoria, že či m´m v živote nového chlapa, keď som sa ostrihala, lebo to sa tak hovorí. Ale nie. Ja som iba našla v sebe nového človeka, ktorý potrebovala už konečne vyjsť von z väzenia, ktoré som mu sama vytvorila.
Fakt sa cítim v tých vlasoch dobre. Cítim, že toto som ja. A môžem povedať, že som so sebou spokojná. A toto je selflove podľa mňa. Áno, aj ja som mala komplexy, ale všetko sa dá vyriešiť a treba to robiť pre seba a nie pre iných. Majte sa radi také, aké ste. Ak cítite, že chcete zmenu, tak to spravte. ALE len vtedy, keď je to zmena lebo VY chcete, nie vaše okolie.
Počas prázdnin som bola s kamarátmi na pár stretnutiach a takéto západy slnka sme tam mali. Krásne slnko. Krásne prostredie a super ľudia! Ja ich proste milujem a môžem byť s nimi aj roky a aj tak sa s nimi nenabažím. Najviac si cením už čas s človekom, nie ten darček - aj keď aj ten poteší, ak je osobnejší. Ale podľa mňa úplne super... Ďakujem za každú hodinu s nimi ♥
Ďalšou akciou bola akcia v Prievidzi. Bolo to v štýle hip-hopu a tam som teda nemohla predsa ja chýbať. Bol to super čas s ľuďmi, ktorých mám rada a ono aj som sa čosi neučila. Ja som tam bola v piatok. Akcia sa konala aj v sobotu, ale to som ja mala iné povinnosti. Ale určite tieto akcie môžem vždy odporučiť, ono to má vždy veľmi dobrú atmosféru.
Ako ste si mohli aj všimnúť, tak blog má nový vzhľad. Už je to dlhšie, no ešte som vám to nestihla povedať takto tu, čo naň hovoríte? Ja som sa dlho nemohla dokopať k tomu, aby som zmenila šablonu, lebo som sa toho veľmi bála, ale nakoniec to dobre dopadlo všetko, takže som rada! A čo sa týka tej techniky, tak som mala aj mobil na reklamácii, takže... všetko bolo stopnuté. Povedali mi, že max. mesiac to bude trvať. Áno - bol to mesiac. Na deň presne. Ale už ho mám, takže môžeme to rozbehnúť. Inak. na blpgu vychádzajú články z mojich výletov, takže určite mrknite na to. :)
A čo sa týka mojej psychiky, tak tá je na dobrej ceste. Ako... už som normálna môžem povedať. V stave normálnosti v rámci mojich možnosti. Sarkazmus ma neobchádza stále. A navyše, konečne môžem povedať, že som to JA a nikto iný za mňa. Čo ma teší. Už asi nikdy nebudem aká som bola, no možno so lepšia. Teda dúfam! Ono zmenili ma okolnosti v živote - škola, ľudia v nej, vzťahy - nevzťahy a ja samotná. Všetko na nás vplýva a formuje nás, aj keď si to neuvedomujeme a často kráčame cestou, ktorá nevedie nikam. Až kým nenarazíme na slepú ulicu a samy seba sa spýtame, kde to sakra som?! Tak toto som zažila aj ja. Chovala som sa tak, akoby som sa nikdy nechcela správať. Ublížila som svojimi rozhodnutiami viacerým ľuďom, ale časom som si uvedomila, že chyba nebola vo mne, ale v nich. Bola to karma, za ktorú si môžu oni samy. Takže som sa vyladila do nálady, že nič neľutujem. Stať sa to malo. A tak to má byť, tak je to najlepšie. Verím, že to má nejaký väčší zmysel a ja to neskôr pochopím. Dovtedy si ale budem užívať môj život ešte, nech potom môžem povedať, že môj život som si užila a nie prežila. :)
Dúfam, že sa vám takýto článok páčil. Do komentára mi môžete napísať, ako sa dnes máte? Teším sa na vaše komentáre...
xoxo
Aďka
0 Comments:
Zverejnenie komentára