Pozrela som sa do zrkadla a osobu v ňom som nespoznala.

Nebojte sa názvu tohto článku. Nebude to zas tak vážne. Aspoň teda dúfam. Nemám pripravený žiadny scenár alebo predlohu k tomuto článku a tak píšem priamo to, čo mi  napadá, resp. čo mám na srdci. Tento článok nie je tak úplne o mne. Je o všetkých ľuďoch. Je teda aj o mne, no zároveň nie som jediná hrdinka v tomto článku. Je to trošku desivé. A o čom bude vlastne tento článok? Tento článok bude presne o tom, čo sa skrýva v názve článku, no pozrieme sa na to trošku hlbšie. A poďme rovno na to, lebo týchto úvodných slov už naozaj stačí... 

Začala by som veľmi obšírne. Kde žijeme? Žijeme v dobe, ktorá je rýchla. Žijeme v čase, ktorý uteká vraj veľmi rýchlo. Žijeme v momente, kedy si nevážime prítomnosť a premýšľame nad minulosťou či budúcnosťou. Žijeme, no vlastne iba prežívame. Cítime, no zároveň necítime. Milujeme, no aj nenávidíme. Dýchame, no nežijeme svoj život. Snažíme sa neustále niekam zapadnúť. Či už do kolektívu v škole, práci alebo len tak do pomyselných hraníc, ktoré sú nám dávané spoločnosťou. Kto ich ale vymyslel? Prečo by sme mali žiť podľa niekoho iného? Prečo si jedno ráno nenapíšeme svoj scenár a nežijeme podľa seba? Máme strach? Strach o čo? Veď ak nebudeme žiť svoj život, ale niekoho iného, tak stratíme to najlepšie - život. Je ťažké sa odsunúť od pravidiel. Je ťažké nájsť správnu cestu. Je ťažké žiť podľa seba, lebo keď spravíte chybu, tak vám ju všetci ukážu aj dvojnásobne viac, než keby ste sa riadili niekým iným. To je život. To je spoločnosť. Ale chceme to tak? Neverím, že ani raz si sa nezamyslel/a nad tým, čo chceš v živote dosiahnuť. V tom lepšom prípade máš v tom jasno, no bojíš sa spraviť krok vpred. Ale viete, čo? Aj zlý krok vpred je krok vpred, lebo ste iba našli ďalšiu cestu, ktorá nefunguje. Život je o skúšaní, riskovaní a hľadaní. Hľadaní samého seba. Hľadaní správnej cesty. Hľadanie životnej lásky. Hľadanie cesty ku snu. Hľadanie správneho vzdelania. Správnej práce. Hľadanie všetkého. Život je zároveň veľká voľba. Nemusíte voliť správne, no robte to. Ak nebudete si vyberať vy, čo vo svojom živote chcete, tak to za vás spravia iní ľudia a ani sa nenazdáte a budete žiť napísaný scenár. Ale nebude napísaný vašou rukou. Bude písaný vašim zamestnávateľom, rodinou, partnerom či hocijakým iným človekom. A to predsa nechcete... 

Je asi každému jasné, že nás ovplyvňujú okolnosti. Z toho dôvodu je veľmi ťažké konať svoje rozhodnutia, lebo si poviete, že ale toto nemôžem, lebo... Ale viete, vy môžete. Máte strach zo zmeny. Ja sa ani nečudujem. Tiež som taká. Nemám rada zásadné zmeny. Keď si niečo naplánujem, tak chcem, aby to podľa plánu išlo. Čo sa naplánuje, to platí :) Šialené trošku, no fakt to tak robím. Či už v maličkostiach, alebo aj vo vážnejších veciach. Mala som v pláne po strednej škole si dať rok pauzu. Ani som sa nenazdala a koncom Augusta som si dávala prihlášku, lebo rodičia to tak chceli. Možno to nebolo zlé rozhodnutie, zatiaľ ťažko povedať, no nebola to moja voľba. Narušilo mi to plán a ja som sa cítila zle. Nebola som vo svojej koži, lebo som vedela, že si chcem dať pauzu od školy, učenia. Tieto veci som naozaj neznášala až priam nenávidela a predstava, že sa zas budem učiť ma naozaj desila. Dnes viem, že to nebolo najhoršie rozhodnutie v mojom živote, no aj tak by som radšej mala asi tu ročnú pauzu. Stretla som skvelých ľudí, kamarátky, pár kamošov, s ktorými som prežila naozaj veľa, ale stále mi moje vnútro hovorí, že tá škola možno nebola dobrá voľba. Aby to nepôsobilo, že to ľutujem. To nie! Ale niekedy si s odstupom času uvedomíme, že hoci sa máme dobre, niektoré voľby mohli byť iné. Ja sa najviac obávam toho, že keď skončí škola, tak s veľkých kamarátstiev nezostane nič. Proste postupne zabudneme aj na tváre, mená... Uvidíme. To je iný príbeh. Týmto celým som chcela povedať to, že aj ja mám za sebou rozhodnutia, ktoré nie sú zlé, no spravili ich v podstate za mňa iné osoby. To je asi normálne, keď ste v podstate deti. 

Tieto okolnosti bývajú ale veľmi silné. Až tak, že necháme iných ľudí, aby s nami manipulovali. Doslova. A to nie je dobré. Minule som sa pozrela do zrkadla a pozerala som sa. Na seba. Nič iné tam nebolo. Iba ja. Pýtala som sa samej seba otázky. Ak blázon. Zamyslela som sa nad sebou. Nad svojim životom. Zamyslela som sa nad okolnosťami, ktoré zo mňa vytvorili toto, čo dnes som. Som to ale v skutočnosti ja? Je to život, ktorý chcem žiť? Je to osoba, ktorú chcem mať v živote? Som to ja? Som milá? Je to povaha, ktorá ma vystihuje? Je to človek, ktorého chcem milovať? Som so sebou spokojná? Takéto a iné otázky mi behali hlavou. Na niektoré otázky som nevedela odpoveď. A možno aj lepšie, keď neviem. Niektoré veci sú lepšie nepovedané. Na niektoré otázky som si odpovedala. Kladne, záporne. To nehrá rolu. Dôležitý je fakt, že veľa z nás, keď sa takto zastaví, pozrie sa do zrkadla, tak nespozná samých seba... Prečo? 

Chodíme do školy, ktorá nás nebaví. Chodíme do roboty, ktorú nechceme. Cítime lásku, no zároveň nie. Robíme veci, ktoré od nás niekto očakáva, no neriadime sa vlastným srdcom či hlavou. Robíme rozhodnutia, aby sme neublížili iným. A čo my? Čo my samy? Veľakrát sa stáva, že zotrvávame v "živote", ktorý nie je ani podľa našich predstáv, aby sme neublížili iným ľuďom s našim rozhodnutím. Ja som sa už dávnejšie rozhodla, že budem robiť veci srdcom. Nebudem premýšľať (úplne) komu s tým ublížim, ak to znamená moje šťastie. Ja nechcem, aby ste boli povrchní alebo bezcitní. Chcem, aby ste budovali svoje šťastie a nie šťastie iných ľudí. Akonáhle som spravila toto rozhodnutie, tak som bola šťastnejšia. V podstate som sa zbavila vecí, ktoré som robila pre iných ľudí. Robila som zrazu veci, ktoré boli pre mňa. Zrazu som sa netrhala zo sna. Nebola som v noci prepotená zo stresu. Bola som šťastná. Trvalo to dlho, no keď sa na túto cestu dáte a dokončíte ju, tak výsledok za to stojí. 

A čo som spravila? Spravila som rozhodnutie. Spravila som radikálnu zmenu v mojom živote. Verím tomu, že veľa ľudí ma nespozná. Nebude chápať. Ale mňa to takto robí šťastnou a to ide. Nedá sa presne určiť, čo konkrétne som spravila. To, čoho sa musíte zbaviť vy osobne môže byť úplne iné. Ja som zložila putá z rúk. Zložila som putá, ktoré mi dávali ľudia. Začala som drobnosťami. Naučila som sa hovoriť NIE. Ja som človek, ktorý veľmi rád pomôže ak je to možné a v mojich silách. Veľakrát sa stávalo to, že si ľudia na moju pomoc zvykli a začali to brať ako samozrejmosť, napríklad v takých drobnostiach ako poznámky v škole či vypracovanie otázok z nejakého predmetu. Nehovorím, že som to robila nasilu, no každý máme svoje hranice. Ja som to robila v tom zmysle, že som si myslela, že keď budem potrebovať pomoc ja, tak mi zas pomôžu oni. Namiesto toho stále očakávali iba viac a viac a to nie iba na VŠ. Zrazu som bola tá, čo pomáhala všetkým okolo, no jej nemohol pomôcť nikto. Ale to je drobnosť, s ktorou som začala. Zmenila som postoj k ľuďom. Povedala som si, koho v živote chcem a koho nie. Zbavila som sa ľudí, ktorí ma "sťahovali" dolu a otvorila som dvere tým, ktorí mi pomáhali a majú v mojom živote dôležité úlohy. Ukončila som vzťahy, ktoré nerobili ani jedného šťastným. Ukončila som falošné úsmevy. Začala som prejavovať moje skutočné ja. Niekto odišiel sám, niekomu som musela s tým pomôcť, no dnes viem, že mám v mojom okolí skutočných priateľov, ktorým, keď zavolám, tak ma zdvihnú a viem, že sa môžem na nich spoľahnúť. Všetko je to začarovaný kruh. To, čo si pustíte dnu, to si pustí vás. Ak raz z toho kruhu odídeš, tak sa nemusíš ani vracať. Ľudia sa menia, veci sa menia... Treba žiť tak, aby ste boli so sebou spokojní vy samy a nikto iní. Vy sa máte spoznať v zrkadle. Robte tak, aby ste boli šťastní a spokojní so sebou. Raz, keď sa pozriete do zrkadla, aby ste si mohli povedať, že toto je vaša tvár. Toto ste vy. Toto je osobnosť, na ktorú ste hrdí. Nie ste obeťou bojov z vášho života. Ste krásnou mozaikou, ktorá vznikla každým vyhratým, prežitým bojom vo vašom vlastnom živote... 

Dúfam, že sa vám dnešná úvaha trošku páčila. Budem rada za každú reakciu v komentári... Teším sa na vás pri ďalšom článku... 

xoxo

Aďka